Zatmenie

''Kuro... čo urobíme?'' Pozrel sa na teba Menuchi. Tak ako všetci, aj Kuro bola pridelená do ''tímu'' s iným chuuninom. Nedalo sa tomu vyhnúť - jazvy po vojne boli ešte čerstvé, ale nebol čas na plač a slzy. Aby sa svet vrátil do svojej bývalej podoby, shinobi museli pracovať tvrdšie ako kedykoľvek predtým. Každý musel splniť povinný počet misií za určité obdobie, a ak sa to nepodarilo, taký shinobi sa boli trestaní. Dalo by sa to nazvať obmedzením slobody, no v takejto situácii sa skryté dediny prikláňali ku krízovým riešeniam, a nikto nemal na výber.
Chuunini či genini svojich nových kolegov nepoznali a takto krátko po bojoch nikto nemal náladu získavať nových priateľov a nové vzťahy, vediac, že ich môžu znova poľahky stratiť. Rozdiel neboli ani Kuro a Menuchi. Obaja ste stratili svoje tímy vo vojne. Priateľov, senseiov...
Misie boli prideľované náhodne. Ich počet sa naozaj nedal odhadnúť, ale skryté dediny boli takmer vyprázdnené od shinobi. Jednoducho teraz bol ten čas dať svet dokopy. Ak by ktokoľvek čakal, mohlo by byť príliš neskoro.
Táto úloha, ktorú ste dostali, bola pomerne jednoduchá. Alebo sa tak aspoň zdalo z papiera, na ktorom ste čítali jej popis. Preskúmať akési povesti a reči z akejsi zapadlej dediny o nebezpečných shinobi? Banditi sa pohybovali všade a zločincov po zemi behalo viac ako kedykoľvek predtým. Vznikali rôzne organizácie, kópie Akatsuki, ktoré sa vzápätí rozpadli a ich členovia sa medzi sebou pozabíjali. Boli to zmätkovia, hlupáci, čosi, čo sa vyrieši a vylieči časom.
A ľudia navyše kvôli vojne shinobi naozaj začali nenávidieť. Raikage všetkým odporučil aby sa príliš dlho nezdržiavali v dedinách, všade kde sa nachádzajú civilisti. Predsa len, veľká ich časť sa zo skrytých dedín vysťahovala. Kumogakure bola takmer vyľudnená.
Menuchi sa pokúsil v blízkej dedine pýtať na tieto nebezpečné živly, no ľudia rýchlo zistili že je shinobi. Niektorí ho vyháňali, niektorí útočili s mečmi... ale bolo vám jasné, že od ľudí sa nič nedozviete.

Stopa vás zaviedla hlbšie do lesa. No čosi ste ucítili, a Menuchi zavelil na zastavenie. Preskočil na hrubší konár a bleskovo sa ukryl za husté lístie. Pred vami zívala veľká lesná čistina z malou riečkou, na ktorej postávali dve osoby. Vysoká a nízka, zahalené vo farebných plášťoch. Stáli chrbtom k vám, nízka osoba bola čupnutá a dotýkala sa vody.
Podľa čakry ste vedeli, že sú shinobi, ale nie to, ako sú mocní, či ich úmysly... a Menuchi nechcel riskovať. Predsa len, v popise misie išlo o nebezpečných shinobi. A vašou úlohou nebolo ich zastaviť, len zistiť o koho ide a s informáciami sa vrátiť do Kumo. Postarali by sa o nich ANBU.
Menuchi sa tváril vystrašene. Nešlo o to že by sa bál, ale z vojny získal traumu. Nechcel bojovať, a to v žiadnom prípade. Obával sa akéhokoľvek stretu. Zostával ukrytý za lístím a spýtavo pozeral na Kuro.

"Ty? proste budeš držať hubu .." Zamrmlala som trocha nepríjemným hlasom. Načo sa ma to pýtal? Popis misie mal a ja som rozhodne nemienila zbytočne riskovať boj s niekým, kto by mohol byť nad naše sily. Čupela som taktiež za jedným z kríkov a pozorne som sledovala to, čo sa malo diať. Alebo lepšie povedané tých dvoch maskovaných shinobi. Bola som naozaj potichu. V podobných veciach som nebola zlá, aj keď omnoho lepšia som si pripadala v priamom boji. No Shinobi si teraz nemohli vyberať na ktoré misie áno a na ktoré nie. Nemohli sa ani len sťaŽovať. Rozhodne som plánovala tento mesiac stihnúť potrebný počet misií, prípadne si niečo aj nadrobiť.. a tak som dúfala že to Menuchi nijakým spôsobom nedokašle. Bolo na ňom vidieť, že nechce bojovať. Teda nie že nechce, ale že má z toho hroznú traumu. Načo vôbec ostal shinobim? Vo vduchu som nad tým pokrútila hlavou a len som sledovala tie dve postavy.

Nízka postava sa potichu zasmiala a tvár ukrytú pod kapucňou otočila smerom na vysokú osobu. Jemným ženským hlasom sa ho spýtala:
''Kedy myslíš že sa nám ukážu?''
Osoba, na ktorú otázka smerovala, len viditeľne pokrčila plecami a žena sa znova zasmiala. Pokračovala v čomkoľvek čo robila pri tej malej riečke, no vysoká osoba sa otočila priamo smerom na strom a konár, na ktorom ste stáli.
Menuchiho tvár sa skrivila od strachu a nervózne sa začal triasť. Z jej hlasu sa nezdalo že by boli nepriateľskí, no pri zahalených shinobi uprostred lesa nikdy nebolo dosť obozretnosti.

Samozrejme že to musel pokašľať, ako inak.. S čelenkou Kumogakure na hlave som vyšla z úkrytu a pozorne som si obe postavy prezrela. Takže jeden muž a jedna žena. Teda pravdepodobne muž.. moc veľkých žien sa v týchto časoch nevidí.
"Udajte svoj dôvod pobytu a identitu ... prosím.." Zamrmlala som na nich pomerne autoritatívnym hlasom. Bolo vidieť že nemám moc náladu na bratríčkovanie ani zbytočný pokec. Bola som tu ako oficiálny shinobi.. a tak som sa aj správala.. momentálne. Boh vie čo boli zač, no bola som pripravená v prípade nutnosti brániť sa.

Vysoká postava, podľa všetkého muž, sa otočila naspäť a stála na mieste. Aj po tom ako sa Kuro objavila zostala žena na svojom mieste a rukou prechádzala cez vodu.
''Dôvod pobytu? Ako by niekto v týchto časoch mal akýkoľvek dôvod...'' Vzdychla si nahlas a zdvihla sa na nohy. Oprášila svoj plášť a otočila sa smerom na Kuro. Z tváre to naozaj bola mladá žena, na prvý pohľad ničím výnimočná, možno len svojou krásou. Na perách i v očiach jej pohrával permanentný úsmev. Muž sa len otočil, no hlavu nechal sklonenú tak aby mu nikto nemohol vidieť do tváre.
''Ja a môj kolega smerujeme do Kumo. Chceme pomôcť v obnove. Je tu... nejaký problém?'' Spýtala sa a na ústa sa vrátil jej perpetuálny úsmev. Zdalo sa že ich úmysly nie sú zlé, no... čosi tu nesedelo.

Neprevracala som očami. Obnoviť Kumo? V čom? Prinútiť ľudí aby sa do nej vrátili? To čo povedali mi prišlo ako dobrá blbosť, no to mi teraz mohlo byť jedno.
"Vaša identita?" Spýtala som sa bez toho, aby som žene odpovedala na otázku. Ja som bola tá, ktorá tu kládla otázky, nie ona. Musela som priznať že je naozaj krásna, očarila aj mňa no.. odtiaľ potiaľ. Mala som svoje povinnosti.. a hlavne misiu. Tvárila som sa prísne a tvrdo. Neradno si so mnou zahrávať, nie keď mám takúto náladu. Navyše som cudzincom od základu neverila.

''Sme len shinobi. Tak ako ty a tvoj kolega.'' Odvetila žena pričom jej hlas mierne stúpol a zdal sa naliehavejší. No jej úsmev nezmizol, no teraz sa už skôr zdalo že je silený a nie úprimný. Očividne jej vadili vyzvedačské otázky ktoré Kuro kládla. Boli ste nútení správať sa ako polícia, o každom zisťovať všetko a v prípade problému tieto problémy zatýkať.
Menuchi podišiel bližšie ku Kuro a čosi zašepkal.
''Možno by sme ich mali nechať ísť.''

Nebolo tu moc na otázky typu možno by sme ich mali nechať ísť.. či podobne. 
"Ste nájomný shinobi?" Spýtala som sa ich na celkom.. no otázku, na ktorú sa moc ľudí nepýtalo. Predsa len nájomný shinobi boli prevažne nukeninovia z iných dedín, no to ma moc nezaujímalo, keďže iné dediny mali iné zákony.. a ine územie na ktorých sa dali uplatniť. Moje otázky mohli byť dotieravé, no boli na mieste. Len som rázne trhla hlavou ku Menuchimu.
"Choď späť do dediny podať správu, že tu máme dvoch shinobi ktorý majú očividne záujem o prácu..." Zamrmlala som mu a čakala som, kým odíde.

Menuchi neisto pokrútil hlavou.
''Ale povedali nám aby sme sa nerozdeľovali. Nemáme tu... senseia, a zločinci by ťa mohli ľahko dostať.'' Vysvetlil a previnilo pozrel na ženu. ''Nemyslím vás.''
Žena súhlasne prikývla.
''Nepatríme do žiadnej dediny. Takže sa dá povedať... že sme nájomní, áno.'' Dodala a spýtavo sa pozrela na muža, ktorý stál za ňou. Ten len súhlasne prikývol.
''A rozhodli sme sa pomôcť práve Kumo. Počula som, že shinobi z vašej dediny nemajú čas... postarať sa o ňu. Toľko misií, v takomto roztrhanom svete.''
Opravovať a obnovovať Kumogakure nemal čas naozaj nikto - a dedina bola v dezolátnom stave. Veľká časť bola úplne zdevastovaná a zničená, a ľudia, ktorí by pomáhali s opravami, sa jednoducho vysťahovali do okolia.

''To je od vás naozaj milé.'' Odvetila a súhlasne prikývla. Obaja sa pohli a začali kráčať smerom ku dedine. Našťastie nebola ďaleko, takže vaša cesta nemohla trvať dlho.
''Za akým účelom ste v tejto oblasti?'' Spýtala sa so záujmom a znova pozrela na muža. Ten pokrčil plecami a pokračoval v hľadení pred seba, akoby to bolo jediné čoho bol schopný.
Menuchi sa zatváril podozrievavo, no nechal odpovedať Kuro. Z vás dvoch bol mladší, takže Kuro bola de facto kapitán ''tímu.''